Do prírody, za keškami: Marcová výprava cez Zoborskú lesostep

5.3.2013

PR Zoborská lesostep (fotené od Meškovho vrchu)

Prvá marcová prechádzka krásami prírody bude v znamení vetra. Dnes mi bude robiť spoločnosť môj psík. Po vstupe do lesa vidím, že sneh sa už vytratil a zelenú dostali lesné koberce, ktoré sa prebúdzajú k životu. Na niektorých miestach sa k životu prebúdzajú snežienky, fialky, blyskáče a ďalšie krásne i vzácne zoborské "živé poklady". Vzduchom sa šíri závan pani jari, zvukmi však nepripomína lahodné tóny harfy. Husľové sláky hrajú síce príjemnú teplú melódiu, tympany však zúrivo dunia a lesné rohy fúkajú o život. Dirigent vietor má ešte agresívny zimný rukopis, a svoju symfóniu vedie v temnej atmosfére v tempe "presto furioso". I keď zjavne zima už neoficiálne predala štafetu ďalej, bodku za svojím tohtoročných úradovaním môže ešte poslať v podobe niekoľkodňového "zbohom" vo forme ochladenia.

Smer našej dnešnej cesty je Zoborská lesostep. Od liečebného ústavu sa uberáme modrou turistickou trasou, ktorá vedie do Drážoviec. Ako sa tak chodníčky kľukatia sledujem, že nie sme ďaleko od žltej trasy vedúcej k východnejšej časti PR Zoborská lesostep s lavičkami. Mierne stúpanie bukovým lesom so slnkom za našimi chrbtami strieda krátke klesanie. Široká blatistá cesta posiata ľudskými a zvieracími stopami zobrazuje aj vyjazdené pásy od horských bicyklov, ktoré viacerými smermi opúšťajú hlavnú trasu a strácajú sa niekde v hĺbke lesa. Vždy lepšie ako keby takéto nové cestičky krížom cez les zakladali maniaci na štvorkolkách a hrubo ničili prírodu. V diaľke pred nami zazriem altánok a hovorím "nemému" spoločníkovi, že si doprajeme nejaký ten oddych. Nie je veľa možností čo fotiť, nahých obrov som už dostatočne zachytil počas zimy. Doplním tekutiny a pokračujeme esíčkovou cestičkou do kopca lesom smerom k Zoborským lúkam. Začíname sa vynárať z hlbín nie tak tmavého lesa a otvárajú sa nám výhľady na okolie. Malá skalka od chrbta, Pyramída a Zobor z profilu v diaľke. Západne na opačnej strane je možné pomedzi stromy z úzkej lesnej cestičky pozorovať časť vilovej štvrte Zobor v oblasti Lupky. Na tomto mieste sa pes zrazu vyplašil a začal reagovať na divné kvílenie vtákov, ktoré sa podobalo zvukom mladých diviakov. Našťastie stopy po ich rodine ani rytie v okolí nie je vidieť, takže pokračujeme s kľudom ďalej. Po východe z lesa psík skúma okolie svojim čumákom, a poctivo si značkuje teritórium. Ja sa kochám len polojasnými, mliečnymi výhľadmi na Nitru a okolie. Po pravej ruke Zoborská lesostep a po ľavej klesanie k lesu a Lupka ako "na dlani". Mám v pláne z tejto pozície stúpať kolmo do kopca, a šliapať cez lúku až k Meškovmu vrchu. Symfónia s dychovou sekciou naberá na intenzite a zrejme sa blíži k samému apexu asi ako ja k Meškovmu vrchu ? Nie veru, nám to bude trvať k vrcholu podstatne dlhšie. Začína boj s vetrom opreteky. Psík pozerá mojím smerom zúfalým pohľadom, že kde ho to do pekla beriem. Stúpaním vetrisko väčšmi silnie, a riadne nás bičuje po celom tele. Ja však iracionálne konám a zastavujem kvôli foteniu. Vzápätí svoje rozhodnutie oľutujem a pokračujem zhrbene do kopca hore lúkou. Pred nami vrchol na dosah a rozľahlá panoráma lúk. Po pravej strane umelo vysadené borovice čierne diagonálne v malej komunite pozdĺž stúpania k Meškovmu vrchu. Toto miesto má zvláštnu atmosféru najmä na jar a v lete, keď to tu hýri farbami. Vrchol kopca je charakteristický zoschnutou borovicou čiernou, ktorá sa stala pre pravidelných návštevníkov akýmsi symbolom tohto miesta. Ďalej a nižšie je ešte jedna charakteristická borovica pre istú skupinu zainteresovaných:) Na hrebeni Meškovho vrchu po zelenej resp. aj žltej trase k Zoboru evidujem stopy diviakov a rozrytý terén. Aj pes reaguje na pachy a vrčí smerom k spádu do rokliny po ľavej strane chodníka, kde zvyknú rásť chutné hríby. Cez Tri duby sa vraciame dolu pri Liečebný ústav, kde sme spozorovali posledné mapy bielej ľadovej prikrývky. Odtiaľ potom už len k Podhájskej ceste kde naša dnešná túra končí. Sme riadne prefúkaný, vetrom ošľahaný, líca ružové a oči máme červené. Doprajem si dúšok bylinkového čaju a konštatujem, že bolo v útrobách lesa fajn aj napriek ukrutne vehementnému vetru. V tento deň som sa na menšiu prechádzku s mojou drahou ešte raz vydal. Zakladali sme ďalšiu cache v Zoborských lesoch s aktuálnou jarnou atmosférou odkazujúcou na poklady zoborskej flóry. Dúfame, že sa bude páčiť najmä tým skutočným kešerom, ktorý majú radi dobrodružstvo, túry, atmosféru lesov, adrenalín a všetky tie veci čo k tomu neodmysliteľne patria.

Synesthesis/ Berrypug