Nové Zámky

Výlet do Nových Zámkov (2.3.13)


Radi spoznávame nové miesta a navštevujeme okrem zákutí prírody aj mestá a obce. Obaja sme už v Nových Zámkoch boli, ale nikdy sme nenavštívili historické centrum a námestie. Nenahliadli viacej do histórie mesta, na jeho osobnosti, kultúrne pamiatky a architektúru. Ja si pamätám na príjemnú návštevu termálneho kúpaliska, ktorého areál a bazény sú oveľa krajšie ako na tom pod Nitrianskym hradom.

Po príchode sa od železničnej stanice sa s malým kalíškom neistoty a adrenalínu poberáme... ani vlastne nevieme kam. Podľa intuície však správne smerom k centru mesta cez staré sídlisko, ktorého panelová výstavba sa evidentne podobá na nitrianske Párovce. Hlavná ulica, ktorá slúži asi aj ako výpadovka z mesta bola na sobotné popoludnie až podozrivo prázdna. Z nej sa následne dostávame cez bočnú uličku až do parku pri atletický štadión pri rieke Nitra. Naše ďalšie kroky smerujú do historického centra cez hlavnú cestu s križovatkou. Pri prechádzke mestom som si vybavil v pamäti okrem tejto aj niektoré iné hlavné tepny mesta smerom na Nitru i Dvory nad Žitavou. Zjavne máme dobré orientačné schopnosti, ale cez sídlisko sa blížime k veľmi pekne vynovenej synagóge, ktorá sa týči v centre, približne ulicu od námestia. Snažíme sa byť nenápadný a odloviť blízku kešku a sme radi, že je mesto prázdne, inak by nechápavé pohľady muglov nabúrali naše plány. Viacerí kešeri lovia poklady na verejných miestach aj keď sú nezainteresovaní nablízku, ale my túto hru berieme zodpovedne a snažíme sa ukrytie škatuľky neprezradiť okoloidúcim. Počasie nám vyšlo, je slnečno, avšak fúka severný vietor. To však ešte ani netuším aký vetrisko ma čaká o niekoľko dní na zoborských lúkach hore nad mestom (príspevok z 5.3.13). Námestie s kostolom a mestskými historickými budovami dotvára príjemné posedenie uprostred pri soche so svätými a anjelmi. Na chvíľku sme sa posadili a vychutnávali si pokojnú atmosféru. Ticho miestami rušila vzdušná choreografia okrídlených poštárov, ktorí sa zdali, že majú interval svojich čísel načasovaný ako zavlažovanie trávnika. Zaujala nás aj socha významného jazykovedca a kňaza Bernoláka v blízkom parčíku, ktorého sme si vôbec nespájali s týmto mestom. Geocaching nám však poskytol obšírne informácie o tejto osobnosti, ktorá v meste pôsobila a dokonca je tu aj pochovaná. Ako to pri multikeškách býva, pobehali sme zopár stanovíšť, nazbierali potrebné indície k výpočtu finálnych súradníc. Popri tom sme sa trošku zohriali na káve v príjemnej zimnej terase v kaviarni s džezovým menom:) Z nášho zdroja sme sa dozvedeli o tom ako bolo mesto v minulosti opevnené a že podľa bášt sa nazývajú aj dôležité ulice mesta. Našli sme aj kaplnku, ktorá súvisí opäť s Bernolákom, niečo sme pofotili a pokračovali sme na druhú stranu cesty do malého parku s detským ihriskom. Cestou nazad sme obdivovali kostoly, staré budovy a jednu kaplnku hneď vedľa panelovej bytovej výstavby. Výlet sme úspešne zakončili na chrumkavej pizzi v centre. Reštaurácia v štýle divokého západu mala príjemnú atmosféru a personál nás pohotovo obslúžil. Po výdatnej večeri sme si dali nočnú prechádzku mestom smerom späť k železničnej stanici, kde náš výlet uzrel konca. Určite sa vrátime nielen kvôli ďalším geodobrodružstvám, ale najmä kvôli tomu, že nás toto mesto oslovilo svojou históriou. 

Synesthesis

Kostol sv. kríža

Súsošie na stĺpe (Socha svätej trojice)

Kaplnka svätej Trojice - Bernolákova kaplnka

Anton Bernolák, osobnosť Nových Zámkov

Kaplnka Panny Márie

Synagóga

Marcová výprava cez Zoborskú lesostep

5.3.2013

PR Zoborská lesostep (fotené od Meškovho vrchu)

Prvá marcová prechádzka krásami prírody bude v znamení vetra. Dnes mi bude robiť spoločnosť môj psík. Po vstupe do lesa vidím, že sneh sa už vytratil a zelenú dostali lesné koberce, ktoré sa prebúdzajú k životu. Na niektorých miestach sa k životu prebúdzajú snežienky, fialky, blyskáče a ďalšie krásne i vzácne zoborské "živé poklady". Vzduchom sa šíri závan pani jari, zvukmi však nepripomína lahodné tóny harfy. Husľové sláky hrajú síce príjemnú teplú melódiu, tympany však zúrivo dunia a lesné rohy fúkajú o život. Dirigent vietor má ešte agresívny zimný rukopis, a svoju symfóniu vedie v temnej atmosfére v tempe "presto furioso". I keď zjavne zima už neoficiálne predala štafetu ďalej, bodku za svojím tohtoročných úradovaním môže ešte poslať v podobe niekoľkodňového "zbohom" vo forme ochladenia.

Smer našej dnešnej cesty je Zoborská lesostep. Od liečebného ústavu sa uberáme modrou turistickou trasou, ktorá vedie do Drážoviec. Ako sa tak chodníčky kľukatia sledujem, že nie sme ďaleko od žltej trasy vedúcej k východnejšej časti PR Zoborská lesostep s lavičkami. Mierne stúpanie bukovým lesom so slnkom za našimi chrbtami strieda krátke klesanie. Široká blatistá cesta posiata ľudskými a zvieracími stopami zobrazuje aj vyjazdené pásy od horských bicyklov, ktoré viacerými smermi opúšťajú hlavnú trasu a strácajú sa niekde v hĺbke lesa. Vždy lepšie ako keby takéto nové cestičky krížom cez les zakladali maniaci na štvorkolkách a hrubo ničili prírodu. V diaľke pred nami zazriem altánok a hovorím "nemému" spoločníkovi, že si doprajeme nejaký ten oddych. Nie je veľa možností čo fotiť, nahých obrov som už dostatočne zachytil počas zimy. Doplním tekutiny a pokračujeme esíčkovou cestičkou do kopca lesom smerom k Zoborským lúkam. Začíname sa vynárať z hlbín nie tak tmavého lesa a otvárajú sa nám výhľady na okolie. Malá skalka od chrbta, Pyramída a Zobor z profilu v diaľke. Západne na opačnej strane je možné pomedzi stromy z úzkej lesnej cestičky pozorovať časť vilovej štvrte Zobor v oblasti Lupky. Na tomto mieste sa pes zrazu vyplašil a začal reagovať na divné kvílenie vtákov, ktoré sa podobalo zvukom mladých diviakov. Našťastie stopy po ich rodine ani rytie v okolí nie je vidieť, takže pokračujeme s kľudom ďalej. Po východe z lesa psík skúma okolie svojim čumákom, a poctivo si značkuje teritórium. Ja sa kochám len polojasnými, mliečnymi výhľadmi na Nitru a okolie. Po pravej ruke Zoborská lesostep a po ľavej klesanie k lesu a Lupka ako "na dlani". Mám v pláne z tejto pozície stúpať kolmo do kopca, a šliapať cez lúku až k Meškovmu vrchu. Symfónia s dychovou sekciou naberá na intenzite a zrejme sa blíži k samému apexu asi ako ja k Meškovmu vrchu ? Nie veru, nám to bude trvať k vrcholu podstatne dlhšie. Začína boj s vetrom opreteky. Psík pozerá mojím smerom zúfalým pohľadom, že kde ho to do pekla beriem. Stúpaním vetrisko väčšmi silnie, a riadne nás bičuje po celom tele. Ja však iracionálne konám a zastavujem kvôli foteniu. Vzápätí svoje rozhodnutie oľutujem a pokračujem zhrbene do kopca hore lúkou. Pred nami vrchol na dosah a rozľahlá panoráma lúk. Po pravej strane umelo vysadené borovice čierne diagonálne v malej komunite pozdĺž stúpania k Meškovmu vrchu. Toto miesto má zvláštnu atmosféru najmä na jar a v lete, keď to tu hýri farbami. Vrchol kopca je charakteristický zoschnutou borovicou čiernou, ktorá sa stala pre pravidelných návštevníkov akýmsi symbolom tohto miesta. Ďalej a nižšie je ešte jedna charakteristická borovica pre istú skupinu zainteresovaných:) Na hrebeni Meškovho vrchu po zelenej resp. aj žltej trase k Zoboru evidujem stopy diviakov a rozrytý terén. Aj pes reaguje na pachy a vrčí smerom k spádu do rokliny po ľavej strane chodníka, kde zvyknú rásť chutné hríby. Cez Tri duby sa vraciame dolu pri Liečebný ústav, kde sme spozorovali posledné mapy bielej ľadovej prikrývky. Odtiaľ potom už len k Podhájskej ceste kde naša dnešná túra končí. Sme riadne prefúkaný, vetrom ošľahaný, líca ružové a oči máme červené. Doprajem si dúšok bylinkového čaju a konštatujem, že bolo v útrobách lesa fajn aj napriek ukrutne vehementnému vetru. V tento deň som sa na menšiu prechádzku s mojou drahou ešte raz vydal. Zakladali sme ďalšiu cache v Zoborských lesoch s aktuálnou jarnou atmosférou odkazujúcou na poklady zoborskej flóry. Dúfame, že sa bude páčiť najmä tým skutočným kešerom, ktorý majú radi dobrodružstvo, túry, atmosféru lesov, adrenalín a všetky tie veci čo k tomu neodmysliteľne patria.

Synesthesis/ Berrypug

Výhľad na Lupku

Výhľad na Meškov vrch, Zoborská lesostep

Vzdor vetra pri stúpaní

Výhľad na Zobor a Pyramídu

Nepôvodné borovice čierne

Pohľad z Meškovho vrchu

Majestátna Žibrica

Zima sa lúči, Slnko je dáva zbohom lúčmi

Lesná atmosféra

Oddychovka pod Malou Skalkou

Môj spoločník ešte nevie čo ho čaká cestou nahor

"Žilavé" nebo

Črtajúce sa zelené "lesné koberce"

Výhľady na okolité obce

Posledná zimná prechádzka

26.2.2013

Výhľad na Žibricu v zime

Sezónny lesný potôčik

 http://www.panoramio.com/photo/86692135

http://www.panoramio.com/photo/86692184

http://www.panoramio.com/photo/86692940

Čakanie na jarnú klímu a zelenú prírodu si spríjemňujem chodením do blízkych Zoborských vrchov. V úvode dnešného postu sa priznám, že i keď má zima fascinuje svojimi podmanivými elementami, farbami a mrazivou atmosférou, tento rok jej mám už dosť. Rušivo na mňa veľmi pôsobia teplotné výkyvy a s tým úzko súvisiace "krepé" defilé sneženia a odmäku.

Avšak februárový les má svoje čaro. Som si tým absolútne istý, že každý mesiac v lese má úplne inú a jedinečnú atmosféru. Februárový les však ukrýva aj mnoho nástrah a prekvapení, ale pekne po poriadku....

Po vstupe do lesa od Podhájskej cesty zisťujem, že spoločnosť mi bude robiť zákerne vyzerajúci chodník pokrytý hrubou vrstvou pomaly roztápajúceho sa ľadu. Moja obuv je relatívne odolná na takéto podmienky v teréne, ale aj tak nebudem riskovať pád hneď v úvode prechádzky. Vydávam sa doprava po blatovom chodníčku, smerom ku kameňolomu pod Malou Skalkou. Prechádzajúc lesom registrujem a len podľa zvuku identifikujem pracovitého "lekára hôr", ktorý nezaháľa a piľne pracuje, pokým jeho susedia (veverice a kuny) ešte snívajú svoj posledný zimný sen. V zápätí ticho pretína strach naháňajúce praskanie hrabov a dubov v okolí. Mojim očiam neunikol fakt, že na konci tejto zimy máme dosť vyvalených a zlomených stromov. Niektoré z tých kývajúcich sú naznačené farebným prúžkom, a "nastopro" sú určené na výrub.

Výhodou zimného lesa za jasného počasia je intenzívne presvetlenie. Spomalím a naplno nasávam atmosféru lesa, a moje zmysly naplno opantali vône a tône prírody. Po príchode na kameňolom pozorujem ako slnečné svetlo sfarbuje veľké zelené ihličie borovíc čiernych smaragdovým odtieňom. Lúče dopadajú a osvetľujú prázdne miesta medzi riedko rastúcimi kyslomilnými dubiny pod vrcholom Malej Skalky. Pohľady ako stvorené pre zadokumentovanie a mám nutkanie ich fotiť. Chrbtom od kameňolomu pozorujem stovky rozpažených obrov, ktorí pôsobia pochmúrne, avšak ich holé telá čoskoro nadobudnú nový šat v odtieňoch zelene.

Moje kroky pokračujú kľukatým, po ľavej strane strmým chodníčkom, míňajúcim Malú Skalku. Po ľavej strane z tohto miesta sa vám naskytnú odhalené miesta na scenérie starobylej aj modernej Nitry. Asi najlepšie je dovidieť na zalesnenú oblasť PR Lupka a okolitú vilovú štvrť. Po niekoľkých desiatkach metrov kolmo obchádzam širokú pyramídovou cestu a vydávam sa smerom dubovo-hrabovými lesmi smerom k liečebnému ústavu a Svoradovmu prameňu. Vo vzduchu sa vznáša pach hnijúceho lístia, ktorý väčšmi rozdúchava melancholický rytmus vetra. Po krátkej drinkpauze pri drevených lavičkách smerujem už k bukovým lesom, ktoré lemujú okolie nemocnice Zobor a historicky významné ruiny Zoborského kláštora. Každý rok topiaci sa sneh v nižších polohách vytvára úzke potôčiky, ktoré si často razia cesty kolmo cez lesný chodníček resp. rovnobežne s ním uprostred cesty. Moje uši pohltilo príjemne až romanticky znejúce žblnkotanie a tečenie potôčika a tak som na chvíľu zastal a užíval si pohľadom toto sezónne "predstavenie". Pri klesaní do údolia pred križovatkou lesných ciest ma prekvapí hrubá sklená vrstva ľadu po obvode celého chodníka, ktorá siaha až k "erárnej záhrade" pred zdravotníckym zariadením. Zachovám chladnú hlavu, avšak zo zvyšných príjemných pocitov z prechádzky v spiacej prírode ma vytrhol pohľad na rozbité sklo veľmi blízko hučiaceho Svoradovho prameňa. Konštatujem, že ľudská hlúposť, drzosť a ignorácia prírody a vzácnych miest nemá hranice a idem radšej ďalej. Nasleduje prvé intenzívnejšie stúpanie na dnešnej "špacírke" ku Trom dubom, kde už len zriedka vidieť malé mapy snehu. Od Lyžiarskej lúky je však ešte príroda zakrytá "hrubou bielou duchnou" a spí zimným spánkom. Po vrstevnici od Lyžiarskej lúky som sa brodil asi 20 cm ťažkým, mokrým snehom smerom k miestu s výhľadmi na severovýchod od Zoborských vrchov. "Výhľad na Žibricu" (geocaching.com) a okolie je veľmi pekné miesto a vďaka nám ho pozná ešte viac ľudí. Po niekoľkých minútach kochania sa krásnou krajinou ma z "rajskej revérie" vytrhne nepríjemný kŕčovitý chlad sužujúci moje nohy v snehu. Úsmev mi na tvári vyčarí vzápätí nová búdka pre vtáky, ktorá tu musela pribudnúť len nedávno. Jej umiestnenie je veľmi dobre premyslené pretože ju sotva uvidia prípadní - škodní z uhla, z ktorého pokračuje lesný chodník od vrstevnice smerom k najvyššiemu bodu Lyžiarskej lúky. Moje ďalšie kroky vedú spomínaným smerom a idúc konštatujem, že tento točitý úzky chodník zrejme pozná omnoho menej ľudí, pretože rovnako zasnežená cesta z vrcholového bodu Lyžiarskej lúky smerom na Pyramídu bola omnoho viac vychodená. Slnečné lúče sa trblietali sa snehu ako výklad v zlatníctve a mohutné tiene stromov mi krížili cestu. Konštatujem, že sa blížim k poslednej štvrtine tejto pôsobivej prechádzky. Uvažujem kedy už dorazí jar a v príjemnom šepote vetra dostávam odpoveď, že už sa blíži. Nadchádzajúce ročné obdobie potvrdzuje aj pestrý repertoár melódií lesného vtáctva. Cestou k sedlu po Zoborom sa opäť brodím snehom štruktúrou pripomínajúcim krupicovú kašu. Na križovatke neďaleko spomínaného miesta stretávam prvého a aj posledného človeka na dnešnej túre. Pokračujúc smerom dolu po Pyramídovej ceste po viacročných skúsenostiach očakávam najhorší možný terén. Moje očakávania sa prekvapivo vyplnili až v nižšej nadmorskej výške. Namiesto širokej lesnej cesty som tak prechádzal roztápajúcou sa masou blata snehu, uprostred ktorej sa valil a chaoticky hľadal cestu potôčik pomedzi ľadové kusy a ostré, neforemné kamene. Klesajúc k miestu, kde som dnešnú dvojhodinovú prechádzku začínal s istotou konštatujem, že tá budúca výprava do objatia krásy lesov bude mať evidentne jarnú príchuť. Endomondo dnes nameral 6 km, najvyšší bod túry bol okolo 500 m.n.m. a moja myseľ ešte stále obsahuje hŕstku príjemných dojmov a živých spomienok na neskorú zimnú idylku.