Štiavnické vrchy II. - Čaro prírody v každom ročnom období

Štiavnické vrchy

Pamätám si ako som minulý rok v zime čítal článok v Krásach Slovenska o Štiavnických vrchoch a povesťami opradenej hore Sitno. Najmä jesenné fotografie lesov a ich nezameniteľná atmosféra vo mne vzbudili túžbu sa tam vrátiť. Naskytla sa príležitosť stretnúť sa tam na Silvestra a mali sme jasno, že sme dovideli od fatrianskych až po tatranských velikánov. Boli sme zvedaví ako vyzerajú tieto hory aj na jar tak sme sa pobrali na turistiku najzápadnejšou stranou cez Čajkovské Bralie, Priesil a naspäť po druhej strane chrbtu pohoria. Našou prechádzkou sme potešili aj viacerých, zanechali sme tam kešky na dvoch dopredu vytipovaných miestach. Prvou sme poukázali na peknú vyhliadke z kopčeka Varta a druhou pri zvláštnom skalnom útvare v Čajkovskom bralí, ktorý evokuje žabu. O tejto túlačke najdete viac v tomto príspevku.(http://berryberry-adventures.blogspot.sk/2015/07/stiavnicke-vrchy-i-cajkovske.html) 

Štiavnické hory sú v každom ročnom období majú svoje čaro?

Nedalo nám to ani v lete a naše túlavé vibramky sme nasmerovali na vrch Agraš, kopec v okolí, ktorého boli v dávnych dobách menšie štôlne na striebro. Cestou sme neobišli ani štôlňu Dorothea po trase náučného chodníka Terra Bannensium (Cesta baníkov). Začína v bývalom kráľovskom mestečku Pukanec. Aj tu sme po sebe zanechali stopy v podobe jednoduchej multikešky. Bolo horúce augustové počasie a my sme boli radi, že nás zelené dáždniky lesa aspoň na chvíľu prichýlili do svojej rozprávkovej ríše. Okrem zaujímavých dôkazov baníckej činnosti a prírodných miest sa v lese pod Agrašom nachádza aj pietne miesto. Pamätník z druhej svetovej vojny, kedy sa v týchto hustých listnatých lesoch zrútilo lietadlo. V vrcholu Agrašu bol miestami výhľad na Novú Baňu a okolie.   

Opäť sa mi vrátili spomienky na tie jesenné palety Štiavnických lesov z fotografií. Potrebovali sme trošku vypnúť po dlhom týždni, a tak sme si spravili peknú sobotu v prírode. Tentokrát sme sa pobrali na Počuvadlianske jazero. Už za zvláštnou dedinkou Jabloňovce sa nám naskytli pohľady na Sitno a okolité zákutia tohto tajomného obra juhu. Neďaleké lesy ukrývajú tajomstvo dávnych dôb. Od Sitna až do Maďarska tu vidieť ostatky rarity menom "Val obrov" alebo" stredoeurópsky čínsky múr". Ide o niekoľko sto kilometrov dlhého tzv. Spečeného valu, ktorý bol s kamenia, skla a ďalších v tej dobe dostupných materiálov. Aby stavba, ktorá mala obranný význam vydržala pred nájazdmi nepriateľských vojsk, najmä mäkšie rudy a sklo bolo roztavované pri vysokých teplotách aby malo pevnejšiu struktúru. Blízka obec dostala podľa mystického objektu v lese aj názov - Pečenice. V malej dedinke, kde sa mladá generácia už vyskytuje len vo vilkách na okraji je neskutočne ticho. Pokoj a atmosféra viničných pivničiek a vinohradov vás uchváti. Nezabudnite si pozrieť barokový mlyn, ktorý skôr pôsobí ako kláštor.  Ak ste priaznivci geocachingu, veľmi dobre vás spomínaným miestom prevedie od Pečeníc whereigovka s nejakým tým bonusom a tematickou tradičkou. V pohorí sa okrem iného nachádzajú staré pivnice vytesané do skál najčastejšie tufu, dochované mlyny a stovky lúk s pasúcim sa dobytkom a krásne fragmenty koloritu tejto lokality na pomedzí levického a štiavnického okresu.

Počúvadlianske jazero a výhľady smerom k legendárnemu Sitnu

Pri jazero sme prišli akurát na pravé poludnie, keď otvárali hneď prvú útulnú reštauráciu pri parkovisku. Dali sme si obedík, ale slnečné jesenné lúče náš volali von do prírody. Dali sme si okruh okolo jazera, ktoré nám spríjemnila pekná vyhliadka na juh, malá farmička s ovcami, poníkmi, hydinou. Známu siluetu hotela Topky sme si pozreli len z diaľky. Našli sme tu náučný chodník, ktorý nás oboznámil s faunou, flórou, spôsobom ochrany a negatívnymi javmi okolitých lesov. Prechádzali sme neskutočne krásnymi farebnými lesnými zákutiami, bolo by hriech ich nezadokumentovať. Nadýchali sme sa toho najčerstvejšieho kyslíku, nasali vône a užívali sme krásy prírody. Na záver sme našli pekný finál multikešky, ktorá nás trasou previedla. Nejak sa nám z Počúvadla nechcelo odísť, tak sme sa vydriapali na svah, na ktorom sa dakedy za minulého režimu lyžovalo. Za odmenu nás hore čakala keška a pekné výhľady na jazero a lesy, v ktorých sme si pred pár hodinkou dali romantickú prechádzku. Čo sa týka obce Počúvadlianske jazero, tesne pod lesom, sa stavajú nejaké nové chaty, pri tých menších boli najmä autá z českou ešpézetkou. Tie väčšie pod lesom ďalej od jazera budú možno čoskoro nové penzióny s reštauračným zariadením. Potom sme sa pohľadom rozlúčili pokojnou hladinou jazera, s farebnými stromami aj tamojšou atmosférou, ktorú si užívalo ešte zopár návštevníkov a turistov .

Za západu slnku, keď slnko na horizonte pripomínalo pomaranč sme sa vracali plný dojmov a pekných pohľadov v mysli do tepla nášho domova. 

   

Štiavnické vrchy I. - Čajkovské Bralie,Varta a Priesil

Čajkov - Čajkovské vinice (prírodný amfiteáter Deberča) - Sovia dolina - Náučný chodník Čajkovské bralie - Varta - sedla pod Rakovcom - Priesil - Breznický hrad - Tekovská Breznica

Na vyhliadke kopca Varta (616 m)

Tohoročnú hikingovú sezónu štartujeme kvôli chladnejšej jari až začiatkom apríla. Na tento rok sme si naplánovali niekoľko celodenných návštev Štiavnických vrchov. Niekoľko dní nepršalo a les sa pomaličky prebúdza. Aladin predpovedal deň zaliaty slnečnými lúčmi, dokonca bez zrážok. Snáď nás nič neprekvapí, vyzerá to byť úplne ideálna "meteo" konštelácia na turistiku do hôr.

Počasie je priaznivé už od skorého rána, keď vystupujeme z autobusu v obci Čajkov. Táto dedinka je známa tzv. čilejkárskym nárečím, tradičnými ľudovými krojmi, folklórom a predovšetkým veselicami, ktoré sú spojené s vinárskou kultúrou. Dôkazom toho sú aj vinice a hajloky rôzneho veku hneď za dedinou. Geograficky sa tieto vinice nachádzajú medzi obcami Čajkov a Nová Dedina priamo pod západnými kopcami Štiavnických vrchov severne od Levíc. Na dnešnú turistiku sme si vybrali pracovný deň takže v dedine vládne kľudná atmosféra. Predpokladáme, že v lese veľa ľudí nestretneme.  Zaujímavými miestami obce sú pekne zrenovované námestie s parčíkom pri obecnom úrade a blízky rímskokatolícky kostolík s tradičnou tujovou alejou.

Ďalšou spomenutia hodnou atrakciou je asi tri kilometre vzdialený prírodný amfiteáter Deberča, kde sa v minulosti ťažil tuf. Dostanete sa k nemu po cez spomínané vinice. Za Deberčou už začína hájik, neskôr les s potokom. Proti smeru jeho prúdu sa dostaneme hlbšie do tzv. Sovej doliny. Redšie lesy, v ktorých dominuje predovšetkým dub a buk nám presvecujú ranné lúče slnka a ukazujú nám pekné miesta, ktorých autentickosť rušia azda len viaceré posedy a lesnícke búdy. Na piatich tabuliach naúčného chodníku Čajkovské bralie sa môžete oboznámiť s faunou a flórou tohoto na prírodu bohatého miesta. Už príchod na začiatok náučného chodníka zvestoval spev vtákov na pozadí zurčiaceho potoka. Po chvíli už prechádzame hustejším lesným porastom, ktorého púčky na vetvách sa chystajú tomuto miestu vdýchnuť život v podobe svetlozelených odtieňov. Cez soviu dolinu tečie vodný tok Podlužianka, ktorá pramení pod úpätím Ostrého vrchu. Naúčný chodník sa v týchto miestach prudko stáča hore k dolným čajkovským bralám. Ak by ste pokračovali sovou dolinou, prišli by ste asi po polhodine k poľovníckej vile Žuhračka, ku ktorej sa priamo kvôli zábranám na asfaltke autom nedostanete...Rovnako je tomu tak z opačnej strany od Novej Dediny.      

Od dolných brál nás zeleno-biele značenie viedlo strmo dolu do údolia potoka. Za ním opäť mierne stúpame k stredným bralám odkiaľ sa matne črtajú nejaké tie výhľady na okolie.Bralá sú porastené machom a obklopujú ich atypicky pokrivené stromy, prevažne buky, duby a miestami javore. Tieto zákutia sú fascinujúce na jar keď sa nesmelo predierajú lúče holým lesom a zvýrazňujú smaragdový nádych machu. rovnaká atmosféra tu vládne aj na jeseň za hmly a suštania súchého lístia pod nohami.
Tieto vizuálne impresie môže umocniť náhodné stretnutie s muflónom alebo srncom. My sme mali šťastie na samičku muflóna, ktorá si do skalných strmín viedla svoje tohtoročné potomstvo. Nepochybne bola prvá ona, ktorá nás v diaľke zaregistrovala. Ako náhle sme ju zočili aj my tak sme zastali a s úžasom pozorovali matku s dvomi muflónčatami.  Po výstupe na bralá sa ešte dlhým pohľadom dolu presvedčila, či jej nehrozí nebezpečenstvo a potom sa už stratila v hustom lese.

Posledná zastávka náučného chodníka vedie k najvyšším čajkovským bralám pomenovaných po obecnom učiteľovi, nadšencovi prírody, ktorý tieto miesta objavil a vzácny prírodný biotop popísal verejnosti. Jeho meno je Huliak a horné čajkovské bralie pomenovali po ňom. Nájdete tu vzácne tvarované andezitové bralá pripomínajúce rôzne tvary, najčastejšie siluety zvierat. Záleži na vašej fantázii a predstavivosti, čo všetko vám vysoké skaly budú pripomínať. Jedným z nich je určite tzv. Čajkovská kamenná žaba, ktorú cestou k zastávke náučného chodníku môžete pozorovať už zdola. Na bralách sú menšie pukliny a dutiny, ktoré možno slúžia ako útočisko pre divú zver. Počas toho ako sme obdivovali to, čo tu pre nás príroda stáročia formuje sa nám podarilo vyrušiť "adolescentného" diviaka. Bol dosť rozrušený, kvičal a zobral hneď "nohy na plecia", ale zamieril si to najprv k nám. Až 30 m od nás si to strihol hore, smerom k bralám a kamennej žabe. V tom momente sa v človeku miešajú rôzne emócie na škále od úžasu až po strach. Štiavnické vrchy sú známe tým, že sa to tu hemží zverou, takže sme počítali s takýmito stretnutiami s "domácimi". Po tomto adrenalinovom stretnutí opúšťame trasu náučného chodníka a naše potulky prírodou pokračujú po neznačenom chodníku smerom hore k vrcholom Varta a Priesil. Po oboch stranách sa objavujú poľovnícke posedy a riedky les. Niektoré kríky a stromová mlaď už hlási jar nielen zelenými odtieňmi. Po týchto neznačených lesných spletitých chodníčkoch je dobre orientovať sa online navigačným súborom, ktorý vás vedie po trase ku konkrétnemu zvolenému bodu. Alternatívou môžu byť aplikácie máp lesných ciest a chodníkov prípadne klasická mapa.
Našim najbližším cieľom bol vyhliadkový bod vrch Varta (617 m). Ak si zvolíte tú cestu ako my po pár sto metroch budete prechádzať cez umelovytvorenú lúčku, ktorá sezónne slúži na realizáciu zabíjačiek ulovenej diviny. Pri lúčke na malebnom mieste sa totižto nachádza solídne udržiavaná poľovnícka chata. Za ňou budete križovať prístupovú cestu pravdepodobne od obce Rybník alebo Čajkov. Na internete som sa dočítal, že lesy najzápadnejšej časti Štiavnických vrchov nad dedinou Rybník niekde od Bukovskej doliny a Čajkovského potoka skupuje nejaké "verejné združenie" v pozadí s vplyvnou finančnou skupinou. Začínajú si tu stavať honosné chatky so saunami, budovať makadamové cesty a narúšať prirodzené prostedie lesa. 

Za touto chatkou sa dá pokračovať viacerými smermi. Jedna z ciest vedie k známejšej poľovníckej chate Žuhračka, ktorú dal postaviť gróf Rudolf von Schöller ako lovecký kaštieľ. Pred príchodom na Vartu prechádzame muflóňou resp. srnčou oborou, ktorú dokumentujú kŕmidlá, napájadlá, kocky soli, vydupaný priestor a pachy diviny. Lesné pásma sú tu vskutku na malom úseku dosť pestré od mladých bučín až po dubovo-hrabové pásmo s prímesou umelo vysadenej borovice čiernej. Priamo od chodníka a blízkeho posedu sa kolmo hore stúpa na vyhliadkové miesto vrchu Varta. Informácie z druhej ruky hovoria, že domáci to tu poznajú a často sem chodia. Oficiálne na toto krásne výhľadové miesto nevedie žiaden značený chodník. Očarujúce miesto skalnatý vrchol, len zopár stromov, ktoré veľmi nebránia výhľadom. Možete pozorovať veľkú časť Štiavnických vrchov, dominuje Sitno. Na opačnej juhozápadnej strane sa v diaľke hrdí najjužnejšia vetva pohoria Tribeč, ktorej dominujú "Zubor a jeho Zubrica" (alebo oficiálne Zobor a Žibrica). Na druhej strane bráni výhľadom les, ale čiastočne vidno kopce Pohronského Inovca a vrchol Hodrušskej pahorkatiny - Priesil.

Vyhliadkové miesto na Varte je natoľko očarujúce, že za pekného počasia tu máte chuť pobudnúť aspoň hodinku a kochať sa výhľadmi do okolia úplne najideálnejšie so šálkou horúceho čaju.
Návrat na chodník sprevádza klesanie popri studničke a sezónnom potôčiku, ktorý si razí cestu presne stredom deformovaného chodníka. Pri ďalších krmidlách sa ocitnete na ďalšej križovatke ak by ste pokračovali doprava dole, obkľukou sa dostanete k Žuhračke. My volíme cestu vľavo cez potok, ktorá nás po chvíli dovedie na cestu, po ktorej prechádzali ťažké nákladné vozidlá. Na križovatke pod Rakovcom si volíme cestu s podobným povrchom, ktorá pokračuje aj popri protipožiarnej vodnej nádrž Rakovec. Od rúbaniska na Rakovci smerujeme k mohutnému Priesilu, ktorý sa týči vo výške 747 m. Na rúbanisku ani chýru, ani slichu po avizovanej oficiálnej turistickej značke. Prvé náznaky modrej aj zelenej TZT sa objavujú na stromoch až pri solídnom stúpaní. Po pravej strane sa nad rúbaniskom začínajú črtať zaujímavé výhľady na hrebeň Štiavnických vrchov. Zreteľný pohľad sa vám naskytne na blízke pukenecké kopčeky Agraš a Ťatiar. Zaujímavosťou týchto končín sú krikľavooranžové šípky na stromoch, ktoré dopĺňajú absentujúce oficiálne značenie. Vrchol Priesilu je kompletne zalesnený počas našej prítomnosti tu bol zostatkový mokrý sneh. Na vrchole sme svoj pobyt zadokumentovali hneď dvakrát - do vrcholovej knihy aj do logbooku blízkej kešky.
Po prekonaní približne 18 km od zastávky v Čajkove je nutné doplniť energetické zásoby organizmu a plynule sa vydať zelenou trasou po hrebeni smerom k našej cieľovej stanici v Tekovskej Breznici.
V smere od Priesilu je táto cesta veľmi príjemná, ak idete na sklonku dňa už zo záložného zdroja energie. Prechádzate miestami strmími úsekmi, občas sa objaví aj nejaké to stúpania ako to už na hrebeňovkách býva. Cestou nás zaujali andezitové skaliská, na niektorých úsekoch v hodnom počte. Dalo by sa povedať že išlo o také tajuplné, machom obrastené menšie kamenné more po oboch stranách chodníka. V jarnom lese sa objavujú náznaky výhľadov najprv do malebnej Chválenskej doliny neskôr spozorujete komíny Novej Bani. V závere prechádzame okolo Sokolej skaly a Breznického hrádku. Z týchto turistických bodov sú zastaveniahodné vyhliadky smerom Nová baňa, Putikov vŕšok (najmladšia sopka v strednej Európe) a na kopce Pohronského Inovca (od kríža a lavičky na Breznickom hrádku). Zelená značka tesne pred prudkým klesaním nad Tekovskou Breznicou záhadne mizne a nám s vypätím posledných síl ostáva podľa intuície a orientačných schopností rozlúsknuť hlavolam ako sa dostať do dediny čo najschodnejším terénom. Našu dnešnú púť krásami prírody ukončujeme v dedinke s peknou ľudovou architektúrou a príjemnými ľuďmi, ktorí radi poradia, kde zložiť kostru po viac ako dvadsiatich kilometroch v nohách na dotankovanie obľúbených "životabudičov". Slniečko nám príjemne svieti na cestu na stanicu, a s úsmevom na tvári bilancujeme mílniky našej trasy s dôrazom na nezabudnuteľné dnešné zážitky.

Kamenná žaba - atrakcia náučného chodníka Čajkovské bralie

Resumé:
 07:30 - 17:40
Čajkov (bus)-Čajkovské vinice (amfiteáter Deberča)-Sovia dolina (náučný chodník Čajkovské bralie)-Varta-Rakovec-Priesil-Breznický hrad-Tekovská Breznica (vlak)

Porta Slovenica

6.6.14

Už niekoľko rokov hráme Geocaching predovšetkým kvôli spoznávaniu atraktívnych miest, prírodných javov a všakovakých históriou opradených zákutí. Pre mňa osobne má väčšiu hodnotu obyčajná plastová krabka niekde pod kameňom alebo v dutine strome ak poukazuje na krásne miesto s výhľadmi a pekne spracovaným listingom.  V súlade s touto filozofiou naše kešky aj zakladáme. Kreatívne maskovania a vyhotovenia kešiek umiestnených niekde v meste sú fajn, ale krásnym miestam v prírode sa nevyrovnajú. Spomeniem len zopár...Studený hrad pod Gýmešom, nitrianske Drážovce s kostolíkom Sv. Michala Archanjela, Žibrica, Časť valu obrov nad Pečenicami a ďalšie.

Slovenskú bránu, ktorú pretína Hron za na dva brehy sme mali v pláne absolvovať už dávnejšie.
 Čítal som že týmto miestom prechádzali rímske vojská stoika Marca Aerélia a tu niekde napísal svoje filozofické diela Myšlienky k Sebe. Osobne som bol ovplyvnený minimálne jedným citátom, ktorý býva pripisovaný tejto historickej veľkej osobnosti - Náš život je taký, akým ho urobia naše myšlienky.

Tento rok na jar sme sa opäť začali zaoberať myšlienkou, žeby sme sa sem išli pozrieť. Na jednoduchšiu horskú turistiku s výhľadmi je nutné hlavne zvoliť deň s jasným počasím, aby sa dalo čo to zadokumentovať. Prognózy na piatok boli veľmi dobré, jasno až polooblačno, teplota okolo 28, ale Aladin dážď neveštil. Jednu túru aj so super počasím pod domácimi kopčekmi (Zoborské lesy) som absolvoval už v stredu poobede tesne po slabom daždi.
Plán cesty bol jasný. Najprv absolvovať pravý breh Porta Slovenica s niekoľkometrovým dreveným dvojramenným krížom na vrchole a mikroška blízko moderného kostola v Lipníku. Ako čerešničku na torte si dáme výstup na Krivín so super výhľadmi, ktoré sľubuje listing s fotografiami. Po zmene plánu odlovu na ulici v Lipníku kvôli muklom sa ocitáme na novovybudovanej ulici s inžinierskymi sieťami, zatiaľ bez domov a pokračujeme k tzv. Galejám, záhradnej, chatkovej štvrti juhovýchodne od Lipníku. Ako to už zvykom býva, odlov mystery kešky sme si trošku skomplikovali čo sa týka terénu. Osobne som poctivo presnoril strmé miesta medzi agátmi a ruskými olivami, rôzne diery pri koreňoch stromu, no našiel som však len roj komárov a príbytok veľkých mravcov. Nakoniec moja drahá našla dobre zamaskovanú keš vďaka gps a presnému zameraniu autorov. Nasledoval relax pri kríži, zadokumentovanie mliečnych výhľadov smerom do údolia Hrona, Tlmače a blízke okolie Levíc.  
Ešte nebolo ani poludnie a už teplota na Slnku prekročila 30. Cestou späť od kríža sme konštatovali, že ešte zopár stupňov naviac a už sa nebude výletovať tak príjemne ako dnes. Muklom už padla a tak bolo možné po chvíľke vystihnutia toho pravého momentu nastať aj odlov spomínanej kešky v Lipníku. Bolo niečo po jednej hodine poobede keď sme prešli cez most v Tlmačoch a smerovali sme na koniec mesta k modrej turistickej trase a netušili sme čo nás okrem výhľadov z Krivínu ešte čaká.

Ja sa priznám, že skorej plánujem trasu, ako čítam logy z listingu kešky na ktorú sa chystáme a to je niekedy na škodu. Práve tie nám mohli signalizovať prípadné problémy po trase. Asi po dvadsiatich minútach sa blížime k Kusej Hore, ktorou začína lavá strana Slovenskej brány, ktorá patrí pod pohorie Štiavnických vrchov. Po chíle sa ocitáme pred rampou aktívneho kameňolomu a nie sme si celkom istý či ideme správne. Po pár minútach prechádzame kameňolomom v ktorom nás po našej otázke robotník uisťuje, že značkovaná trasa vedie cez areál súkromného pozemku Kameňolomu Rybník. Približujeme sa k nebezpečne vyzerajúcim mechanizmom na drvenie hornín, z prepravných pásov sa valí prach a hluk , ktorý by sa dal kľudne prirovnať k motoru menšieho lietadla. Ako náhle máme prejsť popod žeriav a vysoký mechanizmus, ktorý obsluhuje robotník, dostávame sa pred prvú sériu odbočiek s dilemou. Našťastie neverbálnou komunikáciou nás usmernil dotyčný a pokračujeme smerom v haldám kamenia ku koncu kameňolomu. Tu nás čakala ďalšia séria odbočiek a samozrejme, že sme vybrali tú nesprávnu a vybrali sa do kopca po niekoľkých sto metroch nám intuícia a sedliacky rozum hovorí, že tadiaľto cesta nevedie. A tak sme sa vrátili na križovatku chodníčkov a postupne klesáme k rampe ktorá oddeľuje kameňolom od lúk pri Hrone, ktorými sa následne bez stopy modrého značenia vydávame. Po absolvovaní ďalších sérií problematických miest sa ocitáme v hájiku, kde sa prekvapivo chodník toči do tvaru slimáka. Okrem zohriateho vzduchu a teploty začína stúpať aj náš adrenalín a s ním ďalšia vlna nervozity, keď sa dostávame na štvorsmernú križovatku lúčnych ciest, po ktorých zjavne išli aj vozidlá. Vďaka intuícii a logickému uvažovaniu po asi troch kilometroch vidíme modré značenie na elektrickej skrini poblíž chodníka. Miestami prechádzame aj lesíkom, chládok využijeme na doplnenie energie. Asi po dvoch hodinách cesty z Tlmáč sa ocitáme v lesíku so skalnými bralami po ľavej ruke máme Hron. Idúc však o chvílu podľa gps zisťujeme, že Krivín je niekde dvesto metrov nad nami a pochopili sme že poslednú sériu chodníkov sme nesprávne zvolili. Spoza kríkov a stromov sa odkrýva skelet akejsi stavby, z diaľky pripomína železničný most, avšak sa dovtípime že ide o spomínaný amfiteáter, ktorý chcel byť vybudovaný pre zamestnancov tlmačských strojární. V tmavom lese na tmavo šedom panelovej stene amfiteátra sme značku ledva uvideli, a pred nami bol celkom v pohode chodníček ktorý viedol k rúbanisku. Povedali by ste, že turistická trasa vedie cez hrozivo vyzerajúcu stavbu na ktorej sa pomaly objavujú zárezy zuby času? Takže sme si znovu nadbehli pár stoviek metrov a potom sme zistili že turistická cestička na Krivín vedie cez stavbu do kopca nahor. Od tohto momentu sme sa už na pravidelné značenie nemohli sťažovať. Stúpaním sa nám začali odkrývať výhľady na sever a západ od dolín Hrona. Ako som ukazoval mojej drahej na Malom Krivíne na horizonte Zoborské vrchy a ostatné vrchy pohoria Tribeč. Naše rozprávanie a kochanie sa prvými výhľadmi preruší východne pár metrov od nás v lesnom poraste mladý diviak, ktorý bol určite omnoho viac vyplašený ako my a vzápätí zmizol v prudkom zráze. Tento týžden sa mi už nechtiac poradilo vyplašiť krásneho mladého srnca neďaleko našej kešky Výhľad na Žibricu, ktorú som bol skontrolovať kvôli dvojmesačnej absencii zápisu.  
Putujeme vyššie zalesnenými miestami bez výhľadov k nášmu cieľu. Na Krivíne je výborná akustika, vrch delí od dedinky Psaire len rieka Hron, takže sme veľmi dobre počuli každého strážneho psa, prechádzajúci vlak aj popoludnajšie oznamy obecného rozhlasu. V minulosti tu bolo hradisko a vartovka, ktorá bola vďaka tejto akustike veľmi strategickým bodom. Vartáši výborné počuli blížiacich sa Turkov a dupot koní minimálne od Tlmáč a mohli sa tak včas pripraviť na obranu.
O chvíľu máme možnosť opäť obdivovať výhľady a zhodnotili sme situáciu že v tom teple blúdiť lúkami a lesmi malo dnes význam. Rýchlo sme našli kešku a vrátili sa pri kamene a dopriali sme si relax. Dnešný cieľ sme splnili a konštatujeme že cesta nazad bude minimálne dvakrát kratšia.

Nové Zámky

Výlet do Nových Zámkov (2.3.13)


Radi spoznávame nové miesta a navštevujeme okrem zákutí prírody aj mestá a obce. Obaja sme už v Nových Zámkoch boli, ale nikdy sme nenavštívili historické centrum a námestie. Nenahliadli viacej do histórie mesta, na jeho osobnosti, kultúrne pamiatky a architektúru. Ja si pamätám na príjemnú návštevu termálneho kúpaliska, ktorého areál a bazény sú oveľa krajšie ako na tom pod Nitrianskym hradom.

Po príchode sa od železničnej stanice sa s malým kalíškom neistoty a adrenalínu poberáme... ani vlastne nevieme kam. Podľa intuície však správne smerom k centru mesta cez staré sídlisko, ktorého panelová výstavba sa evidentne podobá na nitrianske Párovce. Hlavná ulica, ktorá slúži asi aj ako výpadovka z mesta bola na sobotné popoludnie až podozrivo prázdna. Z nej sa následne dostávame cez bočnú uličku až do parku pri atletický štadión pri rieke Nitra. Naše ďalšie kroky smerujú do historického centra cez hlavnú cestu s križovatkou. Pri prechádzke mestom som si vybavil v pamäti okrem tejto aj niektoré iné hlavné tepny mesta smerom na Nitru i Dvory nad Žitavou. Zjavne máme dobré orientačné schopnosti, ale cez sídlisko sa blížime k veľmi pekne vynovenej synagóge, ktorá sa týči v centre, približne ulicu od námestia. Snažíme sa byť nenápadný a odloviť blízku kešku a sme radi, že je mesto prázdne, inak by nechápavé pohľady muglov nabúrali naše plány. Viacerí kešeri lovia poklady na verejných miestach aj keď sú nezainteresovaní nablízku, ale my túto hru berieme zodpovedne a snažíme sa ukrytie škatuľky neprezradiť okoloidúcim. Počasie nám vyšlo, je slnečno, avšak fúka severný vietor. To však ešte ani netuším aký vetrisko ma čaká o niekoľko dní na zoborských lúkach hore nad mestom (príspevok z 5.3.13). Námestie s kostolom a mestskými historickými budovami dotvára príjemné posedenie uprostred pri soche so svätými a anjelmi. Na chvíľku sme sa posadili a vychutnávali si pokojnú atmosféru. Ticho miestami rušila vzdušná choreografia okrídlených poštárov, ktorí sa zdali, že majú interval svojich čísel načasovaný ako zavlažovanie trávnika. Zaujala nás aj socha významného jazykovedca a kňaza Bernoláka v blízkom parčíku, ktorého sme si vôbec nespájali s týmto mestom. Geocaching nám však poskytol obšírne informácie o tejto osobnosti, ktorá v meste pôsobila a dokonca je tu aj pochovaná. Ako to pri multikeškách býva, pobehali sme zopár stanovíšť, nazbierali potrebné indície k výpočtu finálnych súradníc. Popri tom sme sa trošku zohriali na káve v príjemnej zimnej terase v kaviarni s džezovým menom:) Z nášho zdroja sme sa dozvedeli o tom ako bolo mesto v minulosti opevnené a že podľa bášt sa nazývajú aj dôležité ulice mesta. Našli sme aj kaplnku, ktorá súvisí opäť s Bernolákom, niečo sme pofotili a pokračovali sme na druhú stranu cesty do malého parku s detským ihriskom. Cestou nazad sme obdivovali kostoly, staré budovy a jednu kaplnku hneď vedľa panelovej bytovej výstavby. Výlet sme úspešne zakončili na chrumkavej pizzi v centre. Reštaurácia v štýle divokého západu mala príjemnú atmosféru a personál nás pohotovo obslúžil. Po výdatnej večeri sme si dali nočnú prechádzku mestom smerom späť k železničnej stanici, kde náš výlet uzrel konca. Určite sa vrátime nielen kvôli ďalším geodobrodružstvám, ale najmä kvôli tomu, že nás toto mesto oslovilo svojou históriou. 

Synesthesis

Kostol sv. kríža

Súsošie na stĺpe (Socha svätej trojice)

Kaplnka svätej Trojice - Bernolákova kaplnka

Anton Bernolák, osobnosť Nových Zámkov

Kaplnka Panny Márie

Synagóga

Marcová výprava cez Zoborskú lesostep

5.3.2013

PR Zoborská lesostep (fotené od Meškovho vrchu)

Prvá marcová prechádzka krásami prírody bude v znamení vetra. Dnes mi bude robiť spoločnosť môj psík. Po vstupe do lesa vidím, že sneh sa už vytratil a zelenú dostali lesné koberce, ktoré sa prebúdzajú k životu. Na niektorých miestach sa k životu prebúdzajú snežienky, fialky, blyskáče a ďalšie krásne i vzácne zoborské "živé poklady". Vzduchom sa šíri závan pani jari, zvukmi však nepripomína lahodné tóny harfy. Husľové sláky hrajú síce príjemnú teplú melódiu, tympany však zúrivo dunia a lesné rohy fúkajú o život. Dirigent vietor má ešte agresívny zimný rukopis, a svoju symfóniu vedie v temnej atmosfére v tempe "presto furioso". I keď zjavne zima už neoficiálne predala štafetu ďalej, bodku za svojím tohtoročných úradovaním môže ešte poslať v podobe niekoľkodňového "zbohom" vo forme ochladenia.

Smer našej dnešnej cesty je Zoborská lesostep. Od liečebného ústavu sa uberáme modrou turistickou trasou, ktorá vedie do Drážoviec. Ako sa tak chodníčky kľukatia sledujem, že nie sme ďaleko od žltej trasy vedúcej k východnejšej časti PR Zoborská lesostep s lavičkami. Mierne stúpanie bukovým lesom so slnkom za našimi chrbtami strieda krátke klesanie. Široká blatistá cesta posiata ľudskými a zvieracími stopami zobrazuje aj vyjazdené pásy od horských bicyklov, ktoré viacerými smermi opúšťajú hlavnú trasu a strácajú sa niekde v hĺbke lesa. Vždy lepšie ako keby takéto nové cestičky krížom cez les zakladali maniaci na štvorkolkách a hrubo ničili prírodu. V diaľke pred nami zazriem altánok a hovorím "nemému" spoločníkovi, že si doprajeme nejaký ten oddych. Nie je veľa možností čo fotiť, nahých obrov som už dostatočne zachytil počas zimy. Doplním tekutiny a pokračujeme esíčkovou cestičkou do kopca lesom smerom k Zoborským lúkam. Začíname sa vynárať z hlbín nie tak tmavého lesa a otvárajú sa nám výhľady na okolie. Malá skalka od chrbta, Pyramída a Zobor z profilu v diaľke. Západne na opačnej strane je možné pomedzi stromy z úzkej lesnej cestičky pozorovať časť vilovej štvrte Zobor v oblasti Lupky. Na tomto mieste sa pes zrazu vyplašil a začal reagovať na divné kvílenie vtákov, ktoré sa podobalo zvukom mladých diviakov. Našťastie stopy po ich rodine ani rytie v okolí nie je vidieť, takže pokračujeme s kľudom ďalej. Po východe z lesa psík skúma okolie svojim čumákom, a poctivo si značkuje teritórium. Ja sa kochám len polojasnými, mliečnymi výhľadmi na Nitru a okolie. Po pravej ruke Zoborská lesostep a po ľavej klesanie k lesu a Lupka ako "na dlani". Mám v pláne z tejto pozície stúpať kolmo do kopca, a šliapať cez lúku až k Meškovmu vrchu. Symfónia s dychovou sekciou naberá na intenzite a zrejme sa blíži k samému apexu asi ako ja k Meškovmu vrchu ? Nie veru, nám to bude trvať k vrcholu podstatne dlhšie. Začína boj s vetrom opreteky. Psík pozerá mojím smerom zúfalým pohľadom, že kde ho to do pekla beriem. Stúpaním vetrisko väčšmi silnie, a riadne nás bičuje po celom tele. Ja však iracionálne konám a zastavujem kvôli foteniu. Vzápätí svoje rozhodnutie oľutujem a pokračujem zhrbene do kopca hore lúkou. Pred nami vrchol na dosah a rozľahlá panoráma lúk. Po pravej strane umelo vysadené borovice čierne diagonálne v malej komunite pozdĺž stúpania k Meškovmu vrchu. Toto miesto má zvláštnu atmosféru najmä na jar a v lete, keď to tu hýri farbami. Vrchol kopca je charakteristický zoschnutou borovicou čiernou, ktorá sa stala pre pravidelných návštevníkov akýmsi symbolom tohto miesta. Ďalej a nižšie je ešte jedna charakteristická borovica pre istú skupinu zainteresovaných:) Na hrebeni Meškovho vrchu po zelenej resp. aj žltej trase k Zoboru evidujem stopy diviakov a rozrytý terén. Aj pes reaguje na pachy a vrčí smerom k spádu do rokliny po ľavej strane chodníka, kde zvyknú rásť chutné hríby. Cez Tri duby sa vraciame dolu pri Liečebný ústav, kde sme spozorovali posledné mapy bielej ľadovej prikrývky. Odtiaľ potom už len k Podhájskej ceste kde naša dnešná túra končí. Sme riadne prefúkaný, vetrom ošľahaný, líca ružové a oči máme červené. Doprajem si dúšok bylinkového čaju a konštatujem, že bolo v útrobách lesa fajn aj napriek ukrutne vehementnému vetru. V tento deň som sa na menšiu prechádzku s mojou drahou ešte raz vydal. Zakladali sme ďalšiu cache v Zoborských lesoch s aktuálnou jarnou atmosférou odkazujúcou na poklady zoborskej flóry. Dúfame, že sa bude páčiť najmä tým skutočným kešerom, ktorý majú radi dobrodružstvo, túry, atmosféru lesov, adrenalín a všetky tie veci čo k tomu neodmysliteľne patria.

Synesthesis/ Berrypug

Výhľad na Lupku

Výhľad na Meškov vrch, Zoborská lesostep

Vzdor vetra pri stúpaní

Výhľad na Zobor a Pyramídu

Nepôvodné borovice čierne

Pohľad z Meškovho vrchu

Majestátna Žibrica

Zima sa lúči, Slnko je dáva zbohom lúčmi

Lesná atmosféra

Oddychovka pod Malou Skalkou

Môj spoločník ešte nevie čo ho čaká cestou nahor

"Žilavé" nebo

Črtajúce sa zelené "lesné koberce"

Výhľady na okolité obce