Do prírody, za keškami: Lúka pod Žibricou

Žibrica a jej maľebné lúky

16.11.2012

Dlho som rozmýšľal, že podniknem v tomto roku ešte nejakú túru v okolí Nitry. Najradšej mám situácie, ak si nič podľa počasia nenaplánujem a zo dňa na deň sa rozhodnem a zahlásim: IDE SA ! Nuž takéto spontánne javy, ale často so sebou prinášajú aj nejakú tú daň, ale pekne po poriadku.

Zobúdzam sa do typického šedého novembrového rána s riedkou hmlou. Po rannej šálke čaju, idem pozrieť pred dom, a zisťujem, že je dosť chladno. Sychravá atmosféra nepôsobí na mňa veľmi povzbudzujúcim dojmom. Negativity však odkladám bokom, navarím si čajíku na cestu a idem sa pripraviť. Na miesto, ktoré sa chystám sľubuje, peknú prírodu aj výhľady, neraz som obdivoval fotografie spod Žibrice na webe. Pred odchodom mám entuziazmus v mysli, úsmev na tvári, a batoh na chrbte. Môj spoločník sa tiež uškŕňa a oháňa jazykom, netuší však, čo ho čaká. Okolo pol desiatej už brázdime asfaltky cez vilovú štvrť Zobora k Podhájskej ceste. Úsek cesty po červenej trase na Pyramídu netrvá ani tak dlho a do polhodiny sme na Sedle pod Zoborom. Išli sme kľukatou kamenistou cestou a stretli sme jeden Jeep, smerujúci na Pyramídu, kde prebiehajú stavebné práce v súvislosti s revitalizovaním lanovky. Po prudkom stupáku na vrchol Zobora v altánku doplním energiu teplým čajom a pokračujeme ďalej. Klesáme stále po červenej - Ponitrianskej magistrále, po hrebienku vrchov susediacich so Zoborom smerom na východ. Tejto dvojici vrchov sa zvykne hovoriť Kozie Chrbty. Cestou pozorujem les, ako duby zhadzujú posledné časti svojho tohtoročného ošatenia. Od Zobora nás sprevádza príjemný vietor za našimi chrbtami. Po chvíli nás však opúšťa. Naša trasa nadobúda tvar písmena V a klesáme do doliny a vzápätí šliapeme prudko hore. Na kopci pri osamelej borovici si trochu vydýchneme, doplním sily a kochám sa výhľadmi na východnú časť Nitry. Vidieť najmä sídlisko Chrenová, novú rýchlostnú cestu, Janíkovce s letiskom a priemyselnú časť pri výpadovke na Banskú Bystricu. Ešte východnejšie a bližšie pod nami sa nachádzajú Nitrianske Hrnčiarovce, Malanta, Pohranice, polia a rozľahlé vinice. Opúšťajúc miesto oddychu spozorujem pri zemi dve skorodované kovové nohy, ktoré v minulosti držali turistickú tabuľu. Určite by nebolo na škodu sa z textu tabule dozvedieť napríklad niečo viac o faune a flóre žijúcej v Zoborských vrchoch. Opäť klesáme, terén už nemá však podobu véčka, ale začíname prechádzať po širšej lesnej ceste rovinatého charakteru. Po pár minútach brodením sa v opadnutých listoch už tuším, že prichádzame k turistickej zastávke, ktorá sa volá Trojchotár. Toto miesto ponúka viaceré alternatívy, kam pokračovať v ceste. Táto križovatka lesných ciest ponúka modrú trasu do Podhorian - Mecheníc vľavo, dolu doprava sa dá dostať do Štitár. Ja však ostávam verný červenej farbe a idem stále rovno. Po chvíli prichádzam blízko rúbaniska, kde pilčíci motorovými pílami pochovávajú choré stromy aby oni nepochovali náhodných turistov. Pozitívom však je, že lesníci sa o túto oblasť zjavne starajú, lebo na viacerých miestach vidieť vysadené mladé stromky. Pozorujem, že na vyznačených stromoch na mojej trase sa nachádza súbežne s červenou už aj modrá TZT. Vzďaľujem sa od zvuku motorových píl a začínam mierne stúpať. Prechádzam okolo malej drevenej lesnej búdky, ktorá je schátralá tak, že jej bočné steny pripomínajú znak opačného lomítka. Možno slúžila ako úkryt pre partizánov, a možno bola postavená až dávno po vojne ako kŕmidlo pre srnky. Stúpanie netrvá ani 15 minút a opäť naše kroky smerujú do doliny. Klesanie ukončí ďalšia križovatka lesných ciest, ktorá nesie názov Sedlo pod Žibricou. Ak prichádzate od Zobora ako ja, tak po pravej strane by ste sa po silnejšej polhodinke ocitli priamo nad obcou Štitáre. Doľava vedie cesta do Podhorian - Mecheníc, na informačnej tabuli je uvedený aj viadukt. Ako sa už na dnešnej túre stalo klasikou, opäť naberáme smer rovno do kopca pokračujúc po červenej. Po ľavej strane sa nachádza mriežkované pletivo opreté o stromy, ktoré na viacerých miestach chýba. Podľa môjho názoru môže ísť o miesto poľovníckeho revíru, ale pravda je vo hviezdach. Spozoroval som aj zmenu biotopov, zrejme aj výškového pásma. Keďže sme nižšie, duby sa stali menšinou a nahradili ich mohutné buky s hladkou šedou kôrou. Po pár krokoch vpravo prechádzam okolo poľovníckej chaty so zabarikádovanými oknami. V jej okolí sa nachádzajú táboriská a lavičky na opekanie. Po ľavej strane od tejto chatky môj zrak zameral drobnú zemľanku. Niekde na internete som čítal, že v tejto zemľanke dokážu prenocovať aj traja resp. štyria nenároční turisti, ktorí majú za cieľ zdolať Ponitriansku magistrálu, ktorá je dlhá viac ako 100 km. Po chvíle stúpania dochádzame do cieľa dnešnej túry. Stromy, kríky ustupujú a zrazu sa v plnej kráse ukazuje vrch Žibrica, pod ktorým sa rozprestiera nádherná veľká lúka. Miesto musí byť väčšmi okúzľujúce na jar, keď je lúka posiata pestrofarebnými kvetmi. Na lúke rastú sem tam zakrpatené stromy a kríky. Dokonca sme so spoločníkom objavili miesto na lúke, kde má domček minimálne jeden krtko a taktiež lesné hlodavce. Lúka vyzerá ako keby bola pravidelne kosená, nedá sa totiž porovnať s tou na Zoborskej lesostepy.

Jednou veľkou nevýhodou pri fotografovaní v takomto šedom počasí je absencia slnečných lúčov pretože vplyvom nich dostávajú prírodné objekty a ich elementy sýty pastelový odtieň. Slnko, ktoré je pod mrakom a ešte k tomu relatívne nízko neponúka možnosť k realizácii nejakých záberov, ktoré okúzlia. Aj napriek tomu som pofotil zopár obrázkov a niečo po jedenástej sme šli naspäť k Sedlu pod Žibricou. Cesta naspäť bola náročnejšia najmä v blízkosti Kozích Chrbtov. Cestou stretávame nejakých ľudí, ktorí smerovali zo Zobora smerom k Žibrici. Posledná zastávka na dnešnom tripe je opäť altánok na Zobore. Hodinu po obede prichádzame domov a konštatujem, že dnešná trasa mala spolu viac ako 16 km v oboch smeroch. Podstatné však je to, že počas celej túry nás nezastihli zrážky.

Pod Žibricu na lúku a určite aj na jej vrchol sa vrátime opäť na jar. Tešíme sa už teraz.