Do prírody, za keškami: Cez Zoborske vrchy dolu do Podhorian

9.10.2012

Ako správni milovníci prírody a dobrodružstiev aj my sme približne rok členmi komunity relatívne známej celosvetovej hry Geocaching. Pre tých, ktorí nemali tú možnosť o tomto fenoméne počuť prezradím, že Geocaching je hra moderných hľadačov "pokladov", vďaka ktorej sproznáte neznáme, často zaujímavé miesta aj vo svojom blízkom i ďalekom okolí. Hra spočíva na princípe toho, že za pomoci geografických súradníc a zariadenia GPS hľadáte ukrytú krabičku v prírode, alebo v meste, v blízkosti historicky alebo architektonicky zaujímavého objektu. Krabičku môžete uložiť aj vy a pripraviť tak nové dobrodružstvo svojich spoluhráčov - hľadačov. Po nájdení vhodného miesta pre skrýšu - po anglicky cache - po slovensky keška, musíte nahrať jej súradnice, základné atribúty umiestnenia a zopár základných informácií o mieste krýše na webstránku geocaching.com. Určite naše príbehy a zážitky z hľadania "pokladov" budem na tomto blogu opisovať častejšie. V tento deň sme sa rozhodli osadiť v zoborských lesoch na peknom mieste našu druhú krabičku. Drahá jej našla veľmi rafinované miesto, ako ušité na mieru, kde sme krabičku skryli. Na základe častých potuliek Zoborskými vrchmi som našiel turisticky zaujímavé miesto s tematikou.

Tento rok máme naozaj krásnu jeseň, počas ktorej nás slniečko láskavo šteklilo a hodne obdarovalo svojimi zlatými oslepujúcimi lúčmi. Aj v druhý októbrový utorok bolo fajn počasie, teplota vzduchu bola tesne po obede okolo 17 stupňov. Bolo by škoda nevyužiť takýto krásny deň na nejakú tú prechádzku do prírody. Jedinou nevýhodou turistiky v októbri je krátky deň.

Preto hneď krátko po obede vyrážame s dobrou náladou do lesa, a volíme cestu smerom na Pyramídu od Podhájskej cesty po červenej TZT. Duby, ktoré sú najčastejšie vyskytujúcimi sa stromami v tomto pásme už chytili prvú fázu žltnutia listov. Lesná vôňa hladí naše zmysly a melancholická atmosféra lesa je nezameniteľná. Ticho chvíľami prelomí šuchot alebo štebot vtáčikov, miestami vysoko nad našimi hlavami zaťuká ďateľ. Nie raz sme zazreli tmavo hnedé veveričky, ktoré často prezradili len ich huňaté chvosty. Tieto malé skokanky sa pravdepodobne pripravujú na zimu a zásobujú žaluďmi a inými pochúťkami svoje komôrky. Smerom na Pyramídu a Zobor od Podhájskej cesty môžete ísť aj po modrej TZT, odporúčam ju však pre tých skúsenejších turistov, zhruba od polovice vás čaká prudké stúpanie. My volíme jednoduchšiu červenú a po cca 15 minútach sa napájame na širokú lesnú cestu, po ktorej pokračuje červená trasa, ktorá symbolizuje Ponitriansku magistrálu, ktorá prechádza cez Tribeč, Vtáčnik a má svoj cieľ až pri Handlovej.

Asi 100 metrov pred Sedlom po Zoborom odbočujeme doľava na modrú trasu a tmavým lesom klesáme na Lyžiarsku lúku. Od tohto miesta, ktoré v zime slúži najmä lyžiarom sa presúvame po neznačenej úzkej kľukatej cestičke smerom k miestu kde zakladáme našu kešku. Miesto sme starostlivo zamerali na predošlej prechádzke, vykonáme kontrolu súradníc a konštatujeme, že od zajtrajšku sa toto miesto stane často navštevované. Miesto má pekné výhľady na sever od Nitry, uvidieť môžete Zoborské vrchy v plnej kráse, dominuje majestátna Žibrica na severovýchode. Severozápadne v doline môžete pozorovať okrem dedín Podhorany a Bádice pri dobrom počasí dokonca aj sídlisko mesta Topoľčany.

Keďže náš čaká cesta do Podhorian - Mecheníc, doplníme tekutiny a po cyklotrase mierime dole k Trom Dubom. Po príchode na Meškov vrch, kde môžete pozorovať krásy Zoborskej lesostepe sa nám mierne ochladí a obloha zatiahne. Pokocháme sa výhľadmi na všetky svetové strany a dáme zbohom zelenej TZT, po ktorej sme šli od Troch Dubov. Začíname klesať cez hustejšie zalesnenú stepnú plochu posiatu borovicou čiernou po žltej TZT. Opäť máme možnosť v diaľke vidieť Žibricu, Mecheničák, za ním z časti Haranč. Po prvej strane míname profilom oka Kozie Chrbty, ktoré sa rozprestierajú vedľa Zobora smerom k Žibrici. Po pár minútach už zliezame hustým lesom, ktorý má početnejšie zastúpenie hrabov. Asi po 20 minútach opúšťame lesík a ocitáme na dosť opustenom mieste. Prechádzame poľnou cestou, po oboch stranách sa nachádzajú viničné domce a súkromné vinice. Oblasť pravdepodobne patrí do katastra obce Podhorany- Mechenice. Nebolo ešte celkom po vinárskej sezóne, avšak vinice boli ľudoprázdne. Cestou sa zastavíme pri veľmi pekne spravených miestach na sedenie a pódiu, kde obec zrejme realizuje kultúrne podujatia. Miestu dominuje aj socha patróna vinohradníkov. Znovu sa postupne dostávame do lesového pásma, keď zrazu moja polovička blízko kríkov pri ceste zisťuje, že nás niekto sleduje. Tým špehúňom bol veľký zvedavý poľný zajac. Po asi 15 minútach ideme kamenistou poľnou cestou, po jednej strane nás obklopuje les, po druhej pole a blížime sa do dediny. Po pravej strane sa nachádza nízky kopec, ktorému dominuje rozhľadňa. Konštatujeme, že naspäť pri nemocnicu Zobor sa už nevrátime, lebo do hodiny a pol bude tma. Vyberáme sa teda doprava kopcom k rozhľadni od poľnej cesty, kde plánujeme tento raz odloviť náš ďalší poklad a objaviť zaujímavé miesto. Stúpame hore striedavo cez pole a riedky háj, na konci ktorého sa črtá už vrchol rozhľadne pomedzi malé kríky. Po príchode na Hôrku obdivujeme veľmi pekne spravené detské mini ihrisko, hojdačku, altánok s miestom na grilovanie a vatričku s lavičkami. Po úspešnom nájdení a zapísaní sa do logbooku kešky, sme vyšli hore do rozhľadne a trochu si užili výhľady. Obed Podhorany a jej časť Mechenice sa nachádza severozápadne dolu pod nami, východne od náš je Žibrica a smerom juhovýchod pozorujeme profil Zoborských vrchov. Spravíme pár záberov, a naberáme tempo tou istou trasou smerom do dediny, lebo sa začína stmievať. Po príchode do dediny hľadáme autobusovú zástavku a tu naša dnešná túra končí. Do obce sa určite vrátime, minimálne kvôli jednej neodlovenej keške pri viadukte.